nedeľa 18. novembra 2018

Cesta

   Denné svietenie zapnuté, nie, chce to stretávacie. Prepínač, jeden pohyb navyše a zadná časť auta je osvetlená. Do tváre mu fúkne studený vietor, typicky novembrový. Okno vodiča otvorené, Marošova hlava v ňom. "Hovoril si s ním?" pýta sa. Hľadí mu do tváre, zapína kúrenie, začína mu byť zima. Ľahká košeľa pri otvorenom okne nezahreje. "Nie, dnes sa nedalo, prišiel len na dve hodiny," odpovedá po dlhšom zaváhaní. "Neblázni, sľúbil si mi to." Úder, presne toto čakal, nemal mu vlievať nádej. Už dávno ľutuje svoje konanie. Ale vtedy bol taký bezradný, chcel mu pomôcť. "Počuj, prepáč, ale potrebujem už vyraziť." Pochopí, vytiahne hlavu z okna, kývne na rozlúčku.

   Okno zatvorené, ešte posledná úprava spätného zrkadla a vyráža. Ulice mesta sú ešte pomerne plné, ale darí sa mu, o chvíľu bude na diaľnici. Zaradená rýchlosť, monotónna jazda, pred očami kolega. Tie oči, smútok v nich. Chce sa toho zbaviť, ale je to v ňom, možno pocit viny. Rádio, naladí svoje obľúbené, mohlo by pomôcť.

   Jedna lepšia skladba ako druhá, skutočne ľúbivé melódie. Diaľnica je na konci, prichádzajú ostré zákruty. Šero vystriedala tma, viditeľnosť minimálna. V protismere kamión, tie svetlá, pália ho v očiach. Ďalšia zákruta, strom, kdesi za ním postava. Brzda, škrípanie pneumatík, náraz. "Niééé," kričí do ticha. Sklo rozbité, chytá si hlavu, zakrýva oči. Už je vonku z auta, hľadá mobil. Je rozrušený, hovorí útržkovito, problémom sú aj fakty. Uteká k nemu, je to muž. Pokľakne, priloží ucho k jeho ústam, musí dýchať, nič iné si nepripúšťa. Čaká, ale necíti nič, žiadna známka života. Nie, to nemôže byť pravda, chveje sa na celom tele. Skúsi znova, musí sa riadiť inštrukciami operátora.

streda 14. novembra 2018

On

   Dobre teplá voda, takto to má rada. Vojde do vane, posadí sa, ešte sa pohodlne oprieť. Pomaličky sa to začína, teplo sa jej dostáva do tela, cíti ho, ako sa v nej rozlieva. Maličký vankúšik za hlavu, to je pocit. Vyliezť z postele sa jej nechcelo, ale vedela prečo, všetko ide podľa plánu.

   Áno, dnes príde po dlhej dobe. Pomyslenie, také lákavé a spaľujúce. Nebráni sa, nemalo by to zmysel. Do nosa jej udrie vôňa mydla. Kokosové, vezme ho do ruky, niekoľkokrát ovonia. Už je pod vodou, dobre namočiť. To je pena, hustá, plná maličkých bubliniek. Rozotiera si ich po tele, raz jednou, potom druhou rukou. Nádhera, ani prsia už nevidno, sú ukryté pod hrubou vrstvou voňavej parády. Vystrie chrbát a oboma rukami po nich prechádza. Ako krásne sa kĺžu, ich pohyb je taký jemný. Pod prstami jej prebehne bradavka. Vystúpená dopredu, akoby chcela niečo naznačiť.

   Pokoj, zmení miesto a pokračuje nohami. Od končekov prstov vyššie, pekne pomaličky. Ponáhľať sa? Určite nie, nemá kam. Z police vezme masážnu rukavicu, prechádza ňou celé telo. Krásny pocit, zbavuje sa všetkých nepotrebných zvyškov, odumreté bunky treba odstrániť. Hotovo, sprcha dokončí, čo pred chvíľou začala. Nohami sa dotýka mäkučkého koberčeka, chodidlá sa jej zabárajú do vysokých vlákien. Skvelé, tvár jej zdobí široký úsmev.

   Obďaleč veľké zrkadlo, ženské telo je fascinujúce. To jej určite nezaostáva. Poklona, ktorá sa počúva tak dobre. A mužské oko vie byť pozorné, presvedčila sa o tom nie raz. Z malej fľašky jej do dlane kvapká olej, kokosový, krásne podčiarkne vôňu mydla. Jej obľúbený, začína tvárou, ani krk nepríde skrátka. Ramená a stále nižšie, prsia má stále také pevné, pekne tvarované. Spraví krok, hodnotí ich z profilu.

   Spokojnosť, pokožka jemná, takmer hodvábna. Natiahne ruku, výber padol na ľahulinký mierne priesvitný župan. Trocha zahaliť, viac ukázať, presne tak si to dnes predstavuje. Len keby už bol tu.

sobota 10. novembra 2018

Nezodpovedaná

   Ešte je v posteli a už vyjednáva. "Tati, dnes by sme mohli ísť spolu von." Otočím sa smerom k nemu, pošteklím ho. Vrtí sa na všetky strany, od smiechu sa mu aj pyžamo natriasa. "Ty si väzeň?" "Prečo?" položí otázku bez premýšľania. "Zasa som ťa pristihol, zabudol si spraviť niečo dôležité," dávam mu na známosť. Možno na to príde, potešil by ma.

   Ležím bez pohnutia a sledujem ho. Na lícach sa mu robia jamky, presne ako môjmu otcovi. Aj u mňa sa objavili, ale iba v detstve, potom sa záhadne vytratili. Bez môjho vedomia, na nič sa nepýtali. "Prečo väzeň?" opakuje otázku a pohojdáva bosými nohami. Už to nie je malé dieťa, vyrástlo z neho pekné chlapča. Nevadí mi to, som hrdý otec, len sa to všetko zomlelo akosi rýchlo. Alebo som za všetkým ja, manželka by mi k tomu povedala. Dlhé pracovné zmeny, od rána do noci, služobné cesty. Týždeň striedal ďalší, jeden mesiac druhý.

   "Poď, dáme si raňajky," podávam mu ruku a lákam ho z postele. "Ešte nie, chcem leňošiť". Moja reč, akoby mi to dieťa z duše hovorilo. Prekonávam sa, hlava rodiny by mala ísť príkladom. "A čo raňajky? pýtam sa so záujmom. "Mamina nám určite nachystala niečo dobré." A je to, ani veľa námahy to nevyžadovalo, v pásikavom pyžamku stojí pri dverách. Smerujeme do kuchyne, náš krok je istý.

   "Dobré ránko, chlapci," víta nás mamina. Pomaličky sa dostávame na miesto, sedíme pri stole a pozeráme po sebe. Vôňa teplého kakaa nám vlieza do nosa. "Mňam, mami, cez noc som vyhladol," obracia svoju pozornosť na manželku. Som sklamaný, cítim sa nepotrebný, akoby som žiarlil. Nie to nesmiem, sú moji.

   Hotovo, všetko zjedené. "Chutilo," usmievam sa a odnášam riady zo stola. Manželka je ticho, len žmurknutie jej pravého oka mi veľa napovie. Vraciam sa k synovi. "A čo ten spoločný výlet?" Neodpovedá, pokračuje otázkou. "Tati, a prečo väzeň?" Usmievam sa, dnes zabúda myslieť, ale vonku si to všetko vysvetlíme. Času budeme mať dosť, všetky pracovné aktivity som cez víkend odložil.

streda 7. novembra 2018

Navarené

   Ozve sa tiché klopanie. Vo dverách Eva, jej strapatá hlava nazrie dovnútra. "Smiem?" "Ty vždy, veď vieš," odpovedám jej. Venujem jej úsmev, videli sme sa skoro ráno pri príchode do práce. Od seba nás delí jedno poschodie. Sú dni, kedy do seba narážame a potom také, ako tento.

   "Ideme na obed?" zodvihnem oči od papierov. "No neviem, tie výkazy," chce Eva ďalej rozviesť svoje myšlienky. "Nepreháňaj, moje brucho je plné muzikantov," pokúšam sa vštepiť jej iné postoje. Nechcem, aby bola taká poctivá, aj práca si potrebuje oddýchnuť. Spomienky, alebo postoj mojej kolegyne. Bola som ešte mladé ucho, moja prvá pracovná skúsenosť. Volala sa Agáta, skúsená, niekoľko rokov pred dôchodkom. Bola to jej myšlienka, opakovala mi ju často, vždy keď bolo treba.

   "Tak ideme?" zisťujem Evin aktuálny postoj. "Dobre teda, zbehnem hore a zastavím sa po teba," hlási rezignovane. "Som za, vytiahni ma za uši, budem čakať." Nevstávam, pokračujem v práci. Budem hotová rýchlo, kabát zo skrine, taška na plece. Ako poznám Evu, tak skoro sa neobjaví.

   Ale nie, dnes sa prekonala, stojí vo dverách a burcuje ma. "Neboj sa, už idem, ani mi to nebude dlho trvať. Vieš, hudci." Ulica je plná ľudí, hladných je asi viac. I keď poniektorí sa oddávajú tabakovej vášni, s pôžitkom poťahujú zo zapálenej cigarety. Prechádzka cez blízky park je príjemná. Jesenný symbol je v plnom kvete, okraje chodníkov lemujú astry rôznych farieb.

   "Sem?" zisťujem chúťky svojej spoločníčky a ukazujem smerom k reštaurácii. Tá chvíľu váha, napokon sa s mojím návrhom stotožní. Mladý čašník nelení, už máme pred sebou jedálny lístok. "Hm, celkom dobrá ponuka," pochvaľuje si Eva. Cítim sa potešená, ale výber jedla je pre mňa dôležitejší. Objednané, sedíme a čakáme.

   Hm, dvere na kuchyni sa konečne otvoria. Pre mňa plnené kuracie prsia, púšťam sa do nich. Čo to tá Eva stvára? Na stole pyramída akýchsi nádob, nebezpečne sa nakláňajúca. "Dobrú chuť," želám jej k plnému tanieru. "Ďakujem, aj tebe," zamľaská a venuje sa svojej porcii.

   Hotovo, je po obede. Čašník trieli k stolu, jeden z tých snaživých. Zaplatené, Eva berie do ruky plnú tašku a blažene sa usmieva. Nepýtam sa, jej vec, dokonca chápem aj bez slov. "Navarené," ukazuje mi pyramídu a vstáva od stola, aj príbuzní budú mať radosť.